Nová knižka rozprávok od Jany Nagajovej

Jana Nagajová v krátkom čase vydala cez portál MyScrolls.eu v spolupráci s vydavateľstvom Porta libri ďalšiu knižku. Po zbierke básní Aj ja som kvapka (2011), ide tentokrát o prózu (nielen) pre deti - to už napovedá aj titul knižky: ROZPRÁVKY A PRÍBEHY NIELEN PRE DOROTKU. Podobne, ako bola "Kvapka" tvorivou spoluprácou Jany so svojím synom Danielom a jeho fotografiami, v "Rozprávkach" sa tvorivosť tejto rodiny prelieva do ďalšej generácie. Milé ilustrácie k novej knižke nakreslila Janina vnučka, Dorotka Porubská. 

O vzniku kižky Jana Nagajová v úvode píše: 

...Dnes mi nedajú pokoj moje vnúčatá, lebo ony rady počúvajú rozprávky a príbehy a chcú vždy niečo nové. 
"Rozprávaj, ešte rozprávaj! Babi, teraz nás tie cudzie rozprávky veľmi nezaujímajú. Nemohla by si si radšej vymyslieť svoje vlastné? Nech je z nich taká knižočka.
A ja do nej nakreslím obrázky!" sľúbila Dorotka. "Knižka s obrázkami je predsa krajšia ako len taká s písmenami. Páčili by sa nám rozprávky o nejakých veciach. Ale nech rozprávajú ako ľudia. A pridaj aj príbehy, ktoré si zažila ty, alebo niekto, koho poznáš…"

A tak vznikli rozprávky a príbehy o nábytku, čo sa nestratil, o popletenej rozprávke, o klavíri, o mamičkiných slzách, o ústnej harmonike, ale aj o trkotavom vláčiku či vzdorovitej chladničke. Ako malú, lákavú návnadu, ponúkame najkratšiu rozprávku hneď teraz: 

Po dlhej, dlhánskej zime sa konečne začalo niečo diať. Zafúkal teplejší vietor, spoza mrakov chvíľkami vykukovalo slnko, na všetkých cencúľoch odvisli
veľké kvapky a snehové záveje spľaskli ako biele nafukovačky, z ktorých vypustili vzduch. Na tomto mieste sa hovorieva, že sa ujala vlády jar. Ale vôbec
to tak nevyzeralo. Naopak. Vlády sa ujala špina. A nie hocijaká. Veľká špina. Začala sa bezohľadne rozvaľovať po okolí. Ešte nedávno bola zem zakrytá bielym kobercom.
Špina vzala obrovské vedro plné kalnej vody a vyšplechla ho na zem, až sa kvapky rozprskli na všetky strany. Biela sa postupne menila na svetlosivú,
potom na tmavosivú a nakoniec na čiernu. A tu sa ukázalo všetko, čo bolo doteraz poskrývané pod snehom. Rozmočené papiere, porozhadzované odpadky, jednoducho špina, Špina, ŠPINA. 

Nikto s tým nebol spokojný, len ona sama sa cítila ako kráľovná. Víťazoslávne sa obzerala okolo seba a jej prísny pohľad bol hotový ihneď umlčať každého,
kto by sa bol opovážil niečo namietať alebo protestovať. 

Iba pod zemou bolo rušno. Veď aj to najmenšie semienko sa chcelo dostať von z hliny, na slniečko.
— Neviete, prečo stále narážam na čosi tvrdé?
Chúďatko, netušilo, že nad ním je polorozbitá sklená fľaša. Nemalo silu odtlačiť ju nabok.
— Aj nám niečo zacláňa a prekáža! — ozvali sa malé cibuľky snežienok, ktorým stáli v ceste zhrdzavené konzervy.
— Rád by som roztvoril púčky! No nemám dosť kyslíka... — žaloval sa krík zlatého dažďa. Nečudo, veď namiesto zlatistých kvietkov sa na ňom pohojdávali
nepriedušné igelitové vrecká. Hrable, lopaty a metly zatvorené v pivnici to už nevydržali. Dali hlavy dokopy a spustili také hlasné hrkotanie, že sa ľudia
spamätali. Vyniesli ich von. Nastalo veľké jarné upratovanie. ŠPINA sa začala zmenšovať, už z nej bola Špina, potom špina a nakoniec špinka. Ale aj tá sa
čoskoro stratila. Asi od hanby zaliezla pod zem. Namiesto nej vykukla na svet jasnozelená trávička. Tu i tam sa ukázali kvietky, aj krík zlatého dažďa pootváral
svoje púčky.

Pozrite sa, pozrite sa! Na trávniku je čosi živé! Nie, nie, nevyliezla z neho špina, ani špinka. Je to pinka... Aha, práve rozostrela svoje farebné krídelká a vyletela na strom. Dávajte pozor, o chvíľočku začne spievať svoje jarné piesne!